Ľadová krv sa dedí!

J A     A     Š  P  O  R  T

Narodila som sa v roku 2002 v Stockholme.
Možno práve to, že som v zime spávala v kočíku pred domom aj pri mínus pätnástich stupňoch, ma predurčilo k tomu, že sa mi jedného dňa zapáči šport, ktorého hlavnou "zložkou" je ľad, mráz a rýchlosť. V Stockholme som  prežila len prvých pár rokov života i keď sa tam stále vďaka rodinným väzbám pravidelne vraciam.
No možno v tom bude aj niečo iné: Je možné, že som zdedila kvapku ľadovej krvi po mojom vzdialenom prastrýkovi Rudovi Tajcnárovi - skvelom československom hokejistovi, ktorý sa stal v roku 1972 majstrom sveta. Rok pred tým získal s tímom striebornú medajlu na MS vo Švajčiarsku. Na MS 1971 a 1972 sa stal európskym šampiónom. Na zimných olympijských hrách 1972 v Sappore získal v drese Československa bronzovú medailu.


Od detstva som bola plná energie a vyskúšala som množstvo pohybových a športových aktivít. Ako štvorročná som začala tancovať v tanečnej skupine Assos, neskôr sa mi páčilo kimono, tak som mamku prinútila, aby ma prihlásila na aikido. To však dlhé trvanie nemalo a tak som začala opäť tancovať. Tentoraz u Laciho Straika. Medzitým som od troch rokov začala s mamou lyžovať, neskôr snowboardovať a s otcom hrať squash. V piatich rokoch som dostala svoje prvé golfové palice.
Zlom nastal, keď som začala hrať futbal za FC Karlova Ves. Klub však po dvoch rokoch ukončil svoju činnosť a ja som hľadala nový klub.
Stal sa ním FC Petržalka, kde sme v rámci ženského futbalu začali od nuly. Najskôr sme vybudovali žiacky tím, neskôr juniorský, následne vznikol tím žien a aj prípravka. So ženským tímom sa nám po troch rokoch pôsobenia  podarilo dostať do prvej ženskej ligy. Ja som si obľúbila post brankárky, no rada si zahrám aj v poli. Zúčastnila som sa niekoľkých reprezentačných kempov v pozícii brankárky.

Moje prvé stretnutie s bobami mohlo byť už oveľa skôr - v čase, keď som mala pätnásť rokov. Vtedy ma k tomuto športu chcel priviesť môj skvelý brankársky tréner Peter Jančovič. V tom čase však moja mama povedala, že tento šport budem robiť len cez "jej mŕtvolu".

No prešlo pár rokov,  ja som medzitým dospelá,  a keďže ponuka prišla znova, už som neodolala a pustila sa do tréningov. Začala som ako brzdárka v dvojbobe, ktorého pilotkou je Viki Čerňanská - strieborná medajlistka v monobobe z olympijskych hier mládeže vo švajčiarskom Lausanne v roku 2020, no budem robiť všetko pre to, aby som sa pilotkou stala aj ja.
Som lev v znamení a asi aj v duši. Som bojovník, ktorý si ide za svojim cieľom. Urobím všetko pre to, aby sa mi tvrdou a zodpovednou prípravou podarilo dosiahnuť svoje vysnívané ciele.



O   M N E

Narodila som sa 3. augusta 2002 v Stockholme vo Švédsku.
Keď som mala tri roky, presťahovali sme sa do Bratislavy. V siedmych rokoch som začala chodiť na základnú školu na Hlbokej ulici v Bratislave. To, na akú strednú školu pôjdem, som som bola rozhodnutá už v siedmej triede. Vždy som vedela, že ma to ťahá k športu a že šport bude súčasťou môjho osobného i profesného života. Začala som teda študovať športový management na Súkromnej strednej športovej škole v Bratislave, ktorej štúdium som v roku 2022 úspešne ukončila maturitnou skúškou.
Ako praktickú časť maturitne práce som si vybrala tému: Príprava pretekárky na Olympijské hry v kategórii boby. Moju prácu si môžete prečítať tu:
Mám brata Simona, ktorý je starší o štyri roky a momentálne študuje v Prahe na britskej univerzite medzinárodný management.

.................................................................
Moje pôvodné priezvisko je Horváthová. Priezvisko Tajcnárová (po mame) som začala používať v marci 2021.